Rozhovor s Jakubom Talpom, námestníkom starostu SDH Sobotín

Zbor dobrovoľných hasičov v Sobotíne pri Šumperku funguje od roku 1887 a dnes má 54 členov, vlastnú zásahovú jednotku a družstvá mužov a veteránov, ktoré za sezónu objazdia desiatky súťaží v požiarnom útoku. Koncom augusta SDH Sobotín usporiadal jubilejný desiaty ročník Memoriálu Zdeňka Měrku, súťaže zaradenej do Veľkej ceny OSH Šumperk. O tom, čo obnáša pripraviť takúto akciu, ako vyzerá hasičská sezóna a čo dnes drží zbor pohromade, sme sa rozprávali s Jakubom Talpom, 1. námestníkom starostu zboru.

Môžete sa na úvod predstaviť - ako ste sa k hasičom v Sobotíne dostali, čo máte v zbore na starosti a kde vás nájdeme pri požiarnom útoku?

V našom zbore pôsobím od svojich 16 rokov, teda od roku 2014. K hasičom som sa dostal cez kamarátov, ktorí už vtedy pôsobili v družstve mužov a venovali sa požiarnemu útoku. Oslovili ma, či by som sa k nim nepridal, a odvtedy som súčasťou zboru.

V rokoch 2023 až 2025 som pôsobil ako hospodár zboru a teraz zastávam funkciu 1. námestníka starostu. Zároveň som členom našej zásahovej jednotky JSDH Sobotín, kde pôsobím ako veliteľ družstva, zdravotník a technik ochrany obyvateľstva.

Čo sa týka požiarneho útoku, v tejto sezóne ma môžete nájsť na dvoch pozíciách, a to buď na koši, alebo na saviciach.

Zbor v Sobotíne vznikol už v roku 1887, dnes má 54 členov a štrnásťčlennú zásahovú jednotku. Ako by ste niekomu, kto hasičov pozná len zo správ, opísali, čo všetko zbor počas roka robí?

Zásadné je podľa mňa vždy rozlišovať medzi SDH a JSDH, pretože ide o dve odlišné veci. SDH je spolok ľudí, ktorí sa venujú rôznym hasičským športom, ale zároveň sa podieľajú na organizovaní kultúrnych a športových akcií v rámci obce. Členmi zboru sú ľudia od detí až po seniorov v dôchodkovom veku. Často ide o obyvateľov danej obce, ale členovia môžu žiť aj mimo nej.

Naproti tomu JSDH je jednotka požiarnej ochrany zriaďovaná obcou, ktorej hlavnou úlohou je zabezpečovať výjazdy a pomoc pri mimoriadnych udalostiach. Členovia JSDH sú veľmi často zároveň členmi SDH, ale z hľadiska fungovania ide o dve odlišné štruktúry. V zásahovej jednotke pôsobia členovia od 18 rokov a v podstate dovtedy, kým im to umožňuje zdravotný stav a spĺňajú podmienky na výkon služby.

V prípade Sobotína tak vedľa seba funguje spolok SDH Sobotín, ktorý sa stará o športový, spoločenský a komunitný život, a zásahová jednotka JSDH Sobotín, ktorá je pripravená zasahovať pri požiaroch, technických zásahoch a ďalších mimoriadnych udalostiach.

Družstvo mužov tento rok objazdilo viac ako tridsať súťaží od okrskového kola v Maršíkove až po Extraligu ČR v Letohrade. Ako vyzerá taká sezóna z pohľadu človeka, ktorý ju behá, a koľko víkendov vám zostane pre seba?

Keďže sa počas sezóny snažíme odbehať tri ligy, je to pre nás časovo veľmi náročné. Keď nám v polovici mája začne sezóna, ktorá končí zhruba v polovici septembra, máme maximálne jeden až dva voľné víkendy. A to ešte nie je všetko, pretože cez týždeň býva minimálne jedno popoludnie vyhradené tréningu.

Myslím si, že práve časová náročnosť je jedným z dôvodov, prečo tento šport nie je pre každého. Občas sa samozrejme stane, že niekto nemôže, a na súťaži je možné si niekoho požičať z iného tímu. Čaro požiarneho športu je ale podľa mňa práve v tom, že si tých sedem ľudí musí dlhodobo „sadnúť“ a spoločne sa zohrať. Vždy sme u nás hovorili, že sa jednoducho musí zísť partia siedmich „bláznov“, ktorí sú ochotní veľkú časť svojho voľného času tráviť pri hasičoch.

Na druhej strane práve vďaka tomu vzniká medzi ľuďmi veľmi silná partia, ktorá sa postupne stáva takou druhou rodinou. Spoločne totiž netrávime čas len na súťažiach a tréningoch, ale často aj mimo nich. A práve to je pre mňa jeden z hlavných dôvodov, prečo ma požiarny šport stále baví.

Požiarny útok trvá okolo pätnástich sekúnd a rozhodujú stotiny. Ako vyzerá tréning, aby to v ostrom pokuse vyšlo, a čo sa na trati najčastejšie pokazí?

V zimnom období je príprava predovšetkým o individuálnom tréningu. Chodíme do telocvične, posilňovne a snažíme sa udržiavať fyzickú kondíciu, aby sme boli na začiatok sezóny pripravení.

Počas sezóny je už príprava predovšetkým o tom, aby si každý čo najlepšie osvojil svoju pozíciu, zžil sa so spojmi a materiálom, ktorý používa, a postupne sme sa ako celé družstvo zohrali. Cieľom je zvládnuť celý útok čo najrýchlejšie, ale zároveň bez chýb.

Na spoločnom tréningu si útok niekoľkokrát skúšame takzvane nasucho, teda bez vody, a následne približne štyrikrát s vodou. Okrem toho sa jednotlivé časti útoku trénujú aj samostatne. My, ktorí behávame takzvane vzadu, napríklad zvlášť trénujeme nasávanie vody. V rovnakom čase môžu prúdnici pracovať na záklone a zapájaní prúdnice za behu.

A čo sa môže pokaziť? V podstate čokoľvek. Niekto niečo zle zapojí, zle odbehne alebo odhodí hadicu, nepodarí sa nám správne nabrať vodu atď. Tým najhorším, čo nás v tejto sezóne trápilo, bolo umývanie terčov. Práve preto rozhodujú v požiarnom útoku naozaj stotiny a niekedy aj zdanlivá maličkosť dokáže pokaziť celý pokus.

Tento rok ste organizovali už desiaty ročník Memoriálu Zdeňka Měrku. Kto bol Zdeněk Měrka a prečo nesie súťaž práve jeho meno?

Pán Měrka bol dlhoročným a veľmi aktívnym členom nielen nášho zboru, ale pôsobil aj na úrovni okresu a kraja. Pre mnohých z nás bol človekom, ktorý nás vychovával k láske k požiarnemu športu a všeobecne k hasičine.

Dodnes naňho spomíname ako na človeka, ktorý dokázal byť prísny, ale zároveň spravodlivý. Mal prirodzený rešpekt a vedel človeka viesť a odovzdávať mu svoje skúsenosti. Práve preto sme chceli, aby jeho meno zostalo spojené s tým, čomu sa toľko venoval. Memoriál je tak nielen športovou súťažou, ale zároveň aj pripomienkou človeka, ktorý pre náš zbor a hasičský šport urobil naozaj veľa.

Na súťaž prišlo 19 družstiev mužov a k tomu ženy a veteráni. Koľko ľudí zo zboru sa na príprave podieľa a čo všetko musí byť hotové, kým ráno o desiatej vybehne prvý tím?

Na tohtoročný ročník k nám prišlo 19 družstiev mužov, 10 družstiev žien, 11 družstiev veteránov a 4 družstvá veteránok. Z hľadiska počtu súťažiacich je to pre nás v podstate priemerný ročník.

Čo sa týka ľudí, ktorí sa na príprave podieľajú, dá sa povedať, že prakticky celý zbor. Často nám pomáhajú aj naše rodiny a priatelia. Na začiatku roka je to ešte pomerne malý okruh ľudí, ktorý začne prípravu postupne rozbiehať, a s blížiacim sa termínom súťaže sa do nej zapája stále viac ľudí.

Samotná príprava pritom nie je len otázkou niekoľkých dní pred súťažou. Celý rok sa pracuje na trávniku a dráhe, aby bol areál v čo najlepšom stave. Pred súťažou je potom potrebné pripraviť kompletné zázemie, napríklad stany pre hostí a predajné stánky, zabezpečiť občerstvenie, navariť, čo je potrebné, a naviezť všetok tovar a vybavenie.

Okrem toho treba pripraviť aj ceny pre súťažiacich a vyriešiť množstvo ďalších organizačných vecí. Kým teda o desiatej hodine vybehne prvý tím, je za tým naozaj veľké množstvo práce, ktorá nie je na prvý pohľad vidieť.

Organizovať súťaž je celodenná akcia vonku, kde sa okrem športu rieši aj zázemie - registrácia, časomiera, občerstvenie, miesto pre divákov. Ako to máte v areáli pri hasičskej zbrojnici vyriešené?

V areáli máme natrvalo dve bunky, ktoré využívame ako základné zázemie. V jednej je technické zázemie, kde máme časomieru, techniku na stream, DJ pult a aj menší priestor pre rozhodcov a komentátorov. Druhá bunka slúži ako zázemie na výdaj jedla.

K tomu pri súťažiach využívame štyri nožnicové stany, v ktorých predávame ďalšie občerstvenie a tovar. Pre divákov máme pripravené dva veľké stany so sedením, takže majú možnosť sledovať súťaž a zároveň si oddýchnuť.

Ďalšie zázemie nám poskytuje samotná budova hasičskej zbrojnice, kde sú k dispozícii sociálne zariadenia a v sále ďalší priestor na sedenie s možnosťou výdaja jedla. Vďaka tomu môžeme počas súťaže využiť celý areál zbrojnice a jeho okolie a vytvoriť tak zázemie pre súťažiacich aj pre divákov a organizátorov.

Na Memoriáli ste mali dva modré stany s nápisom Hasiči Sobotín na lemoch. Čo ste používali predtým a prečo ste sa rozhodli zaobstarať si vlastné?

Nožnicové stany využívame nielen na našom Memoriáli, ale aj na ďalších spoločenských akciách, ktoré organizujeme, a vozíme ich so sebou aj na preteky, ktorých sa zúčastňujeme. Mohli by sme samozrejme riešiť zázemie napríklad ďalšími bunkami, ale vzhľadom na to, že potrebujeme vybavenie aj dobre skladovať a prevážať, sú pre nás nožnicové stany praktickejšie.

V minulosti sme už dva iné stany vlastnili, ale opakovane sme narážali na problémy s ich konštrukciou. Niektoré boli síce ľahké a dobre sa s nimi manipulovalo, ale príliš dlho nevydržali. Iné boli naopak pevnejšie, ale zase také ťažké, že s nimi bolo pri stavaní a manipulácii zbytočne veľa práce.

Na základe odporúčania sme sa preto rozhodli zaobstarať si stany od firmy RedX, pri ktorých sa podľa našich požiadaviek podarilo dobre skĺbiť pevnosť, odolnosť a zároveň rozumnú hmotnosť a skladnosť. Navyše sme vďaka potlači na leme stanu na súťažiach a ďalších akciách oveľa lepšie viditeľní a na prvý pohľad je jasné, odkiaľ sme.

Podľa čoho ste stany vyberali a prečo ste chceli práve potlač s názvom zboru? Všimli si ju ľudia alebo ostatné zbory?

Pri výbere sme hľadali predovšetkým ľahký, ale zároveň pevný a dobre skladný stan. Dôležitá pre nás bola aj možnosť do budúcna bez problémov doobjednať náhradné diely alebo prípadne ďalšie vybavenie.

Čo sa týka potlače, ľuďom sa páči a pre nás má aj praktický význam. Na súťažiach, kde je niekedy veľké množstvo podobných stanov, nám výrazne uľahčuje nájsť ten náš. Rovnako na kultúrnych akciách je na prvý pohľad jasné, že sme to práve my hasiči, kto vám niečo pripravil na grile alebo vám predáva pitie. Zároveň tým podľa mňa naše vybavenie pôsobí jednotnejšie a profesionálnejšie.

Koľko ľudí u vás stan postaví a ako dlho im to trvá? A zažili ste s ním už vietor alebo poriadny lejak?

Stan bez problémov zvládneme postaviť v dvoch ľuďoch. Ako dlho to presne trvá, už trochu závisí od šikovnosti a skúseností, ale väčšinou máme všetko postavené v priebehu piatich až desiatich minút.

Zažili sme s ním už aj nejakú tú búrku a poriadny dážď a zatiaľ všetko obstálo bez najmenších problémov. Z tohto pohľadu sme teda so stanmi zatiaľ veľmi spokojní.

Zbor je v menšej obci často hlavným organizátorom spoločenského života - od pálenia čarodejníc po ukážky na Sobotínských slávnostiach. Ktoré akcie by bez hasičov v Sobotíne neboli?

V obci buď sami organizujeme, alebo spoluorganizujeme rad rôznych akcií. Keby hasiči v Sobotíne neboli, čisto hasičské akcie by samozrejme pravdepodobne neboli, ale pri ostatných by si obec a ďalší organizátori nejako poradili. Pravdepodobne by to však bolo zložitejšie.

Nikto z nás nie je nenahraditeľný, všetko má svoje pre a proti. Myslím si však, že bez hasičov by tých akcií v obci určite ubudlo a predovšetkým by nemohli byť v takej miere a pre toľko ľudí ako dnes. Na mnohých akciách by tiež chýbala technika, vybavenie a zázemie, ktoré sme schopní poskytnúť. A práve v tom vidím jednu z dôležitých úloh nášho zboru v živote obce.

Zbory po celej republike riešia, ako získať a udržať mladých ľudí. Ako sa to darí vám a čo by podľa vás pomohlo?

Ťažko povedať, či na to existuje nejaký univerzálny recept. Veľa závisí od toho, ako samotný zbor funguje a čo dokáže mladým ľuďom ponúknuť. U nás je veľmi podporovaný požiarny šport, a preto sa občas stáva, že k nám noví členovia prídu aj sami. Je to aj tým, že v okolitých zboroch nie je požiarny šport podporovaný v takej miere a niekde je jeho podpora prakticky na bode mrazu.

My navyše nechodíme iba na miestne súťaže, ktorých je počas roka len niekoľko, ale zúčastňujeme sa súťaží po celom regióne, a aj na vzdialenejších miestach. Vďaka tomu je pre mladých hasičov požiarny šport u nás atraktívnejší.

Zároveň sa nebojíme do ľudí a do športu investovať. Treba však povedať, že požiarny šport je v dnešnej dobe pomerne finančne náročný. Ak však zbor funguje aktívne, ponúka ľuďom možnosť niečo robiť a je ochotný do nich investovať čas aj prostriedky, myslím si, že si nových členov dokáže pritiahnuť sám.

Čo by ste poradili inému zboru, ktorý sa chystá usporiadať vlastnú súťaž alebo zaobstarať vybavenie na akcie?

Základom je podľa mňa dobré zázemie. Ak zbor nemá vlastnú budovu alebo iný vhodný priestor, dá sa začať aj so stanmi, ktoré dnes dokážu zabezpečiť pomerne dobré zázemie pre súťažiacich aj návštevníkov.

Dôležité je tiež mať aspoň jedného alebo dvoch ľudí s dobrými organizačnými schopnosťami a od začiatku mať jasne rozdelené úlohy a štruktúru celej organizácie. Každý by mal vedieť, za čo zodpovedá, aby sa všetko nenechalo na jednom človeku.

A hlavne by som sa nebál pýtať. Keď človek niečo organizuje prvýkrát, nemusí vedieť, kde čo zohnať alebo ako jednotlivé veci vyriešiť. Je úplne v poriadku osloviť iné zbory, firmy alebo ľudí, ktorí už podobnú akciu organizovali, a nechať si poradiť. Veľa vecí sa človek naučí práve vďaka skúsenostiam ostatných.

Keby ste mali jednou vetou povedať, čo pre vás hasiči v Sobotíne znamenajú, čo by to bolo?

Hasiči pre mňa znamenajú druhú rodinu. Je to partia ľudí, s ktorou sme za tie roky niečo spoločne vybudovali, zažili veľa dobrého aj horšieho a ktorá drží pohromade aj vo chvíľach, keď práve nejde len o hasičinu.

Hasičská súťaž aj obecné slávnosti stoja na zázemí, ktoré musí vydržať celý deň vonku a potom sa zase zmestiť do auta. V RedX dodávame stany pre hasičov, ktoré dvaja ľudia postavia za pár minút a ktoré sa dajú potlačiť názvom a znakom zboru, aby bolo na prvý pohľad jasné, kto akciu organizuje.